U Romany bol spúšťačom jej depresií náhle úmrtie babičky. Romana akoby prestala komunikovať s okolitým svetom a uzavrela sa do seba. Všetko si kládla za vinu, alebo obviňovala druhých ľudí z jej okolia. Celý jeden víkend rozprávala z cesty a odmietala jedlo. Rodičia sa o ňu začali báť a tak s ňou zašli na ARO do miestnej nemocnice. Mali totiž podozrenie, žeby Romane mohol tlačiť na mozog nezhubný nádor z pred šiestich rokov. Doktori jej predpísali lieky na spanie, keďže už tri dni nespala a samozrejme, poslali ju aj na EEG aby vyvrátili podozrenie jej rodičov.
Romane však lieky nezaberali a tak presne desiateho marca 2009 bola Romana prijatá na psychiatrické oddelenie v Nitre s diagnózou zvanou akútna psychóza, teda náhla zmena psychického stavu. Ako tvrdí Romana, netušila na akom oddelení sa nachádza a všetko pripisovala tomu, že odmietala prijímať akékoľvek jedlo. Na prijme jej spravili všetky vyšetrenia od brania krvi až po röntgen chrbtice. Prvé štyri dni jej k spánku dopomáhali injekciami a potom prešli na ,ako tvrdí Romana, príliš silné lieky.
,, Každé ráno sme mali vizitu a dvakrát do týždňa primársku," hovorí Romana. Ona však mala potrebu rozprávať sa dlhšie ako len pár minút s lekárom na vizite.
,, Keď som psychologičke začala hovoriť o tom ako mi zomrela babička, celé telo mi stŕplo, vyschlo mi v hrdle a nedokázala som nič povedať," opisuje. Lekári tento stav pripisovali silným liekom a tak jej museli znížiť dávku. ,, Najhoršie bolo, keď prišli naši a ja som mala prevrátené bielka a nič som nevidela. Len ma tam priniesli a rozprávala som sa s nimi." Aj tento stav Romana aj lekári pripisovali príliš silným liekom.
Po určitom čase Romana konečne mohla vyjsť na vzduch, hoci len v skupinkách. Neskôr už chodila aj sama, samozrejme, len po areáli psychiatrickej liečebne. Práve na vychádzke sa dozvedela, kde sa vlastne nachádza. Na otázku, či sa to tu dalo vydržať, Romana odpovedala s úsmevom: ,, Ale jasné. Po čase nás zaraďovali do ERGO- terapií, čo boli ručné práce, alebo sme sa rozprávali v skupinových terapiách. Neskôr som to brala už aj ako oddych."
Najhoršie podľa Romany bol prvý návrat domov na priepustku. ,, Cítila som sa ako v bubline. Okolo mňa bolo veľmi veľa ľudí. Ešte ťažšie však bolo vrátiť sa tam, " spomína.
Podľa Romaniných slov človek tu musí stráviť najmenej tri týždne. Aj po návrate domov však musí ešte 3 roky užívať lieky. U Romany sú to antidepresíva a antipsychotiká. Raz do mesiaca musí absolvovať povinnú návštevu psychiatričky.
Romana si uvedomuje, že musí ísť ďalej. Dúfa, že aj v jej prípade bude platiť, že čas je najlepší lekár. ,,Nepriala by som to nikomu zažiť, ale beriem to ako životnú skúsenosť.